Príbehy zamrznuté v kompozíciách každodennosti

Diela amerického fotografa Gregory Crewdsona postupne prenikajú do oblasti popoulárnej kultúry a často dostávajú kritické prívlastky za svoj romantizujúci či estetizujúci prístup alebo náklady, spojené s produkciou a technickou prípravou. Retrospektívna výstava, ktorá sa vo viedenskej Albertine koná od 29. 5. do 8. 9. 2024 napriek tomu prezentuje príbeh signifikantného autorského jazyka a otvára ďalšie obsahové aj formálne línie média inscenovanej fotografie, reagujúce na sociálno-spoločenský diskurz či reflektujúce subjektívne svedectvá, ukryté vo vrstevnatej symbolike.

Veľkoformátové fotografie tu vytvárajú celok, ktorý necháva v európskom prostredí vyznieť naratívne spracované odkazy amerických predmestí a kultúry, známych filmov, ale aj média klasickej maľby. Viedenská Albertina zostavuje svoj program z velkolepých výstav a fenoménov svetového umenia. Popri aktuálnej výstave velikánov maľby alebo Evy Beresin sa do prostredia tejto renomovanej inštitúcie dostal aj Gregory Crewdson, ktorého prístupy k fotografii možno prepájať s filmografiou a režisérskou praxou. Širokému spektru diváctva sa tak ponúka vizuálna skúsenosť, ktorá je pri podrobnejšom skúmaní príležitosťou konfrontovať skryté významy a symboliku s vrstvami zneistenia, ktoré sú prítomné v obsahoch jeho fotografických cyklov. 

Retrospektíva amerického fotografa, pôvodom z Brooklynu, ktorý od 90. rokov kontinuálne pracuje s psychologizáciou ľudských postáv, zasadených do prostredia tematizujúceho urbanizmus amerických mestečiek s často surrealistickou atmosférou, je vo výstave predstavená pomerne tradičným spôsobom. V chronologickom poradí sa dostávame miestnosťami plnými veľkoformátových fotografií, ktoré si možno predstaviť aj v omnoho vzdušnejších výstavných priestoroch. Napriek tomu je expozícia prehľadná a popisy podávajú informácie, zrozumiteľné aj menej odborne zainteresovaným. Pre náročnejšie publikum môžu pôsobiť príliš popisne, no konečná interpretácia diel je i tak ponechaná na schopnosti čítať vizuálne odkazy autora a prepájať súbežne rozohraté deje. 

Úvodné časti predstavujú staršie cykly, obsahujúce znaky, ktoré sa v ďalších obdobiach rozvinuli do uceleného profesionálneho jazyka. Už v najstarších dielach nachádzame ľudské postavy zasadené do bežného prostredia malomesta s prítomnosťou výraznej hry so svetlom a atmosférou alebo balansovanie medzi naturalitou prírody a ľudskou spoločnosťou. Séria Hover, kde boli použité zložitejšie technické prípravy a zapojení obyvatelia mestečka potom predurčila ďalšie monumentálnejšie smerovanie práce autora. 

Jadro expozície tvoria najznámejšie Crewdsonove cykly Twilight (1998–2002) a Beneath the Roses (2003‒2008). Hoci sa obsahovo mierne odlišujú, v oboch je prítomný prienik každodennej reality a surrealistickej magickosti. Ľudské postavy, sú tu napriek neistej intimite či krehkosti neutrálne a stratené na pomedzí dobre známych no i tak nereálnych svetov. Druhou výraznou zložkou diel sú budovy, miesta a celkový urbanizmus malých amerických mestečiek. Ich prvky hrajú popri postavách samostatnú rolu a hoci by im mohla byť vyčítaná estetizácia či sentimentalita, ich melancholické farebné tónovanie, prirodzenosť a forma zemitej romantickosti konštruujú práve v Crewdsonovo špecifikum. Tieto mestské, ale aj prírodné scenérie, ktoré obsahujú taktiež mnoho rekvizitami doplnených detailov, vystupujú do popredia a tvoria súbežné obsahové línie príbehov odohrávajúcich sa vo fotografiách. Spolu s odkazmi k sci-fi kinematografii a súčasne autorom klasického média maľby ako Jan Vermeer tvoria individuálne výlety do naratívne a vizuálne bohatých, no znepokojujúcich svetov.

V ďalších troch cykloch sa autor zameral na osobnejšie témy, v sérii Cathedral of the Pines (2013–2014) pracoval s vlastnou rodinou, alebo sociokultúrne otázky súčasnej Ameriky ako napríklad nezamestnanosť An Eclipse of Moths (2018–2019). V tomto kontexte by bolo možné pripomenúť absentujúcu otázku rasovo motivovaných foriem nerovností, ktoré by sa dali očakávať, no možno práve akási forma nadhľadu a viacznačnosti scén, dáva dielam ich vyrovnaný a všeobecne prijímaný charakter. Postavy sa nachádzajú v prostredí realistických, no zároveň fiktívnych mestečiek, opäť sú osamote alebo v rôznych vzťahových konšteláciách, pričom nie je dôležitý ich gender či vzhľad a rasová príslušnosť. V sérii Eveningside (2021–2022) sa autor vracia k odkazom malieb Edwarda Hoppera tranformovaných do neurčitej prítomnosti, pričom do hereckých rolí vstupujú samotné mestské infraštruktúry, obchody či uzavreté podniky. V odrazoch skiel a zrkadiel by sa mohli objaviť mnohí členovia a členky súdobej spoločnosti bez geografického zaradenia. Snímky iniciujú k premýšľaniu nad zmyslom situácií, v ktorých sa muži aj ženy nachádzajú a podnecujú uvažovanie o pokračovaní situácií- dejov. 

Pre celkový obraz autora pokladám podnetným menší cyklus Sanctuary(2009), ktorý vznikol ako jediný mimo USA. Talianske mestečko Cinecittà, známe ako kinematografické štúdiá, tu vystupuje ako celebrita sledovaná optikou poetického reportéra. Autor zachytáva momenty opustených priestorov ulíc, ktoré sú počas prác na natáčaní filmov kontrastujúco preplnené. Séria je bez ľudských postáv a do popredia sa dostávajú budovy a architektúra, pri ktorých je ťažko určiť hranicu autenticity. Hoci je séria pokladaná za odbočku, z hľadiska celej Crewdsonovej tvorby ju pokladám za doklad jeho schopnosti vytvárať atmosféru a konštelácie kompozícií, ktoré komunikujú príbehy a podnecujú zmysly či individuálne schopnosti diváckej imaginácie. 

Výstava Retrospective prehľadne predstavila prácu Gregory Crewdsona a v stredoeurópskom kontexte ukázala médium fotografie vo formátoch, kombinucujúcich odkazy k maľbe, filmové snímky či narativitu mestskej krajiny obývanej človekom. Napriek výraznej estetike a strnulej neutralite fotografií v nich možno nachádzať formy špecifickej citlivosti, ktorá vytvára príležitosti pre strácanie sa a nachádzanie, sebareflexiu aj objavovanie metaforických odkazov v miestach s individuálnymi (i keď komponovanými) príbehmi. 

Viktória Pardovičová