Odkrývanie mozaiky side-specific príbehov

Festival Brno Art Open (BAO) má tradíciu od roku 2008. V dvojročných intervaloch a s pôvodným názvom Sochy v ulicích boli pod rôznym kurátorským vedením a pod záštitou Domu umění města Brna realizované dočasné intervencie alebo site-specific diela, niektoré aj s trvalým presahom. Prehliadka tak dokázala s premenlivo vysokou úspešnosťou prispievať do kultúrnej sféry, ale aj do každodenného mestského života.

Bližšie informácie o festivale, spolu s reflexiou jedného z obsahovo rezonujúcich ročníkov zhrnula Jana Kořínková,^[1] pričom taktiež pripomenula problematické body, ktoré sú signifikantné pre realizácie vo verejnom priestore. Všetky ročníky sa okrem kritických konfrontácií s publikom dostávali taktiež k otázkam poškodzovania diel alebo k nutným úpravám v súvislosti s vplyvom počasia. Tieto aspekty však neuberali na obsahovej a umeleckej relevantnosti BAO, no z organizačného hľadiska je dôležité myslieť na ich ďalší vývoj, podobne ako prispôsobovanie sa stále náročnejším divákom a diváčkam, podmienkam realizácie intervencií mimo stien inštitúcií v konfrontácii so správou budov a využívaných plôch, ale aj faktormi, ako nutnosť online komunikácie a dostupnosti či aspoň v umeleckom okruhu očakávaná citlivosť smerom k ekologickým a ďalším krízam.

V aktuálnom ročníku, ktorý prebieha od 13. 6. 2025 do 12. 10. 2025 došlo k viacerým zmenám, ktoré podnietili úvahy o využívaní okrajových častí mesta, ale aj o site-specific a time-specific prístupoch v doprovodnom programe alebo tematicky striktne neohradenom kurátorskom prístupe, založenom na mozaike príbehov. Festival prešiel pod záštitu TIC Brno a kurátorsky ho pripravila dvojica Silvia Šeborová a Radek Wohlmuth. Hlavnou zmenou v koncepcii je presun pozornosti z rôznych lokalít situovaných prevažne v mestskom centre, na jednu konkrétnu oblasť, ktorá je napriek svojej dobrej prístupnosti považovaná za menej navštevovanú. Lokalita Žlutý kopec, združuje diferentné mestské kontexty (diela prepája prechod od pulzujúceho Mendlovho námestia cez záhradkársku kolóniu, Masarykův onkologický ústav, okolie pivovaru alebo skalu Helgoland) a je známy prevažne pre turisticky obľúbenú stavbu historických Vodojemov.

Ďalšou zmenou je zámer festival realizovať každoročne. Zatiaľ čo staršie ročníky niesli prevažne výraznejšie tematické rámovanie, aktuálna kurátorská dvojica prichádza s voľnejším termínom či motívom “jakoby nic” a v spolupráci so 14 umeleckými prístupmi^[2] cieli objavovať mestskú divočinu a skryté naratívy zvolenej oblasti. Táto “vonkajšia” galéria sa tak stáva dejiskom interakcií site-specific inštalácií, diel s medziodborovými presahmi a programu, pričom je príznačne zastrešená podtitulom Město jako galerie. Hoci je kritický podtón a problematizácia spoločensky výrazných otázok nie novým motívom v zapojených dielach, teraz tieto tendencie vyznievajú z časti pasívnejšie a odkrývajú sa postupne, po preštudovaní textového doprovodu, ktorý je prehľadne dostupný v online mape alebo v jej fyzickej verzii.^[3]

Intervencie reagujú priamo s časťami lokality a zahrňujú diferentné médiálne spracovania. Sochy, nástenné maľby alebo intermediálne objekty predstavujú historické, osobné aj všeobecnejšie príbehy a vyťahujú na povrch často nenápadné, no dôležité témy. Za formou klasickejšie intervencie možno pokladať napríklad sochu Ruka Moniky Váňovej Horčicovej alebo rozsiahlejšiu objektovú inštaláciu Davida Možného s názvom Nightshift. Taktiež mural Introvert (Luděk Keim) tiahnúci sa stenou málo navštevovanej ulice v blízkosti pivovaru, skulptúru Idol Tomáša Pavlackého alebo psíka Tyson (Paulina Skavová). Formálne výraznejšie prevedenie realizovala Vendula Chalánková, ktorá intervenovala do trávnika v blízkosti Vodojemov vykoseným nápisom “Nevadí”. Ten vznikol ako výsledok výskumu sociálnych sietí, v ktorom autorka reflektovala množstvo negatívnych reakcií na predchádzajúce ročníky festivalu a umenie v oblasti verejného priestoru Brna.

Za rezonujúce, i keď obsahovo odlišné pokladám dve diela situované v tesnej blízkosti na, neďaleko onkologického ústavu. Ženský gravitační sloup, ktorý vytvorila Lenka Klodová. Prostredníctvom na sebe navŕšených odliadkov poprsí žien autorka otvára uvažovanie o našich postojoch, ale aj seba reprezentácii a seba prijatí, ktoré nemusia byť blízke výhradne ženskému publiku.

Druhým z diel je intermediálny objekt Tomáša Plachkého, ktorý pracoval s minulosťou Žlutého kopca, nemeckého obyvateľstva a skaly Helgoland, ktorá je pomenovaná na základe podobnej farebnosti a zvláštneho tvaru po reálnom nemeckom ostrove. Autor prepojil históriu skaly v Brne s vlastnou rodinnou a absolvoval cestu za príbuznými do Nemecka, odkiaľ priviezol časti autentického ostrovného kameňa. Po sochárskych úpravách jeho objekt obsahuje QR kód s odkazom na podcast, kde autor celý projekt reflektuje. Snaha oslovovať rôznorodé publikum prostredníctvom prístupného doprovodného programu, ktorý si zachováva odbornú koncepciu sa preniesla napríklad do zapojenia umelecko-výskumného projektu Barbory Lungovej, zameraného na aspekty záhradkárskych kolónií.^[4]

Zmes tém a foriem BAO 2025 môže byť pre niektorých návštevníkov a návštevníčky mätúca, no obsahovo sa vzájomne dopĺňa. Zámer realizovať festival každoročne je zmenou, ktorá bude v budúcnosti iste zodpovedať finančným a personálnym prostriedkom, no spoločne s cieľom oživovať menej navštevované časti mesta, ho považujem za sľubný a brniansku kultúrnu sféru obohacujúci krok. Festival potvrdzuje, že horizonty, prístupy či myslenie je možné posúvať a nahlodávať pri tom predsudky aj bez agesívnejších prejavov. Kurátorský zámer situovať prehliadku do jednej oblasti, ktorá svojou rôznorodosťou obsahuje aj kontexty ne-miest alebo mestskej divočiny pokladám za dôležitú zmenu. Práve tieto miesta dokážu skrývať príbehy bytostí a pamäte, ktoré sa objavia len pri uvoľnení napnutej štruktúry každodennosťou testovanej a zaťažovanej imaginácie.

Viktória Pardovičová