Koľko koní sa zmestí do artist-run galérie?

Výstava Dostihový salon v galérii Cejla otvára širší diskurz prístupov k súčasnej prevádzke off-space alebo artist-run galérií nekomerčného charakteru. Je príspevkom do galerijnej scény Brna a komunikuje prítomnosť kontinuálnych premien na umeleckej scéne. Na prvý pohľad hravo pôsobiaca expozícia prekračuje hranice “tradične” alebo obvykle koncipovaných tematických výstav súčasného umenia a prostredníctvom metafory konských závodov a výstavných salónov experimentuje s témami predaja a prezentovania umenia, umeleckého trhu, ale aj samotného kurátorského prístupu.

Výstava pripravená kurátorským a umeleckým kolektívom Cejla^[1], ktorý od roku 2023 prevádzkuje rovnomennú galériu v Brne, predstavuje súčasť ich aktuálneho celoročného projektu Sázky a dostihy, v ktorom sa z rôznych perspektív zaoberajú konskou tematikou, ale aj fluiditou medzi ich kurátorskou, umeleckou a výskumnou praxou. Okrem viacerých rovín práce s metaforou koní a dostihov, v cykle reagujú taktiež na situáciu konzumných či sebaprezentačných tendencí a mechanizmov, ktoré v súčasnej spoločnosti prekračujú oblasť kultúrnej sféry. Prvým z ich výstupov bola výstava Horsechain v olomouckej Galerii Paf.^[2] V prostredí domácej Cejly, v ktorej sa rôznym experimentálnym prístupom kolektív venuje už od prvej výstavy^[3], cyklus pokračuje, pričom je experiment s médiom výstavy a sprostredkovaním diel posunutý za okraje konformity často pre verejnosť uzavretých bublín mladých umeleckých komunít. Kolektív sa tu pohráva s formátom artist-run galérií a súkromných výstavných siení komerčného charakteru a snaží sa testovať ich možné prieniky a hybridné modely.

Expozícia obsahuje 43 umeleckých diel či prístupov v médiu maľby, fotografie, objektu alebo videa. Hlavnou témou, ako naznačuje samotný názov sa tu stali kone a pomerne explicitná metafora slávnej spoločenskej hry Dostihy a sázky. Takmer päťdesiat interpretácií koní, ich tiel, pohybu, sily aj estetiky a emócií tu sprostredkúva situáciu, v ktorej kurátorský kolektív cieli podnietiť uvažovanie o mechanizmoch oceňovania a princípov kapitalistického trhového mechanizmu, ktorý v niektorých prípadoch dokáže byť (v kontexte umeleckej prevádzky) rovnako funkčnou a podpornou formou, ktorá si však vo svojej vratkosti a citlivosti neustále hľadá  “prijateľnú” mieru a prístupy.

Ďalšou z vrstiev čítania výstavy je jej samotné priestorové riešenie. Diela pokrývajú takmer celú plochu galérie a vo farbami a tvarmi preplnenom priestore tvoria rušivý a dynamický moment, ktorý nie je bežný (pokiaľ nie je explicitným umeleckým zámerom) pre výstavy v súčasných galériách nekomerčného charakteru. Inštalácia tu pripomína skôr prezentačný reklamný banner či výlepnú plagátoú plochu, ktorá však z pohľadu histórie predstavuje priamu paralelu k umeleckým salónom, ktoré vznikali od 17. storočia. Tieto verejné výstavy boli prezentáciou vtedajších umeleckých trendov a sprostredkúvali často umelecky aj zberateľsky výhodné spolupráce alebo vzbudzovali vášnivé diskusie a ohlasy súdobej spoločnosti.

Kurátorský tím si ale v prípade aktuálnej výstavy neprevzal salónne princípy len ako metaforickú formu architektúry výstavy, ale pridaním inšpirácie v stolnej hre, ktorej pôvodný vzor tvorí známa hra Monopoly, doslovne experimentuje s predajom a možnosťou zisku, hodnotou umeleckej práce. Prezentované diela sú v dispozícii na predaj, pričom však ich sumu určovalo samotné autorstvo, ktoré rovnako môže individuálne zvolenú čiastku zisku z predaja prideliť galérii alebo nechať pre seba. Princípy náhody alebo aj pohybu a neusporiadanosti, ktoré by bolo možné hľadať v trhu, hre, ale aj samotnom konskom stáde, ktoré snáď ešte niekedy môže existovať aj mimo hraníc ľudských oplotení – mechanizmov kontroly,  možno v prenesenom význame nájsť okrem samotného priestorového riešenia aj v číslovaní diel. To je rozmiestnené nehierarchicky a návštevník či návštevníčka musí čísla diel s ich názvami a cenami párovať podľa vlastných schopností rýchlej orientácie v doprovodnom texte (price liste). Atmosféru živej hry, no rovnako aj kompetitívneho prostredia dostihov, ako preteku či súperenia v inštalácii dotvárajú estetické detaily– kruhová grafika značenia na stenách alebo autentické kovové držadlá na slúchadlá, ktoré sú súčasťou vystavených videí.

Výber prezentovaných diel a ich autorov a autoriek by mohol jazykom “propagačných materiálov” osloviť široké spektrum potenciálnych kupujúcich. Výstava obsahuje diela etablovaných autoriek a autorov, ako napríklad Barbora Lungová, Šimon Sýkora, Ondřej Homola, no rovnako stále študujúcich umelcov a umelkýň Alexandra Surovková či Adam Žufníček a mnohých ďalších. Z hľadiska rôznorodosti médií je pozoruhodným zahrnutie audiovizuálnych diel Denisy Langrovej, Johany Střížkovej alebo fotografie Poliny Davydenko. V množstve 43 interpretácií je zložité určovať atmosféru či výraz samotných výjavov, čo však potvrdzuje podstatu výstavy. Pozorná návštevníčka či návštevník, so zvykom na výstavy súčasného umenia, ktoré často predstavujú práve k tejto výstave kontrastujúce princípy upokojenia a podnecujú k voľnej  kontemplácii a zmyslovej vnímavosti, má v Cejle náročnejšiu, no zároveň podnetnú možnosť stretnutia sa s kvalitným umením v špecifickom výstavnom aj tematickom formáte.

Výstavný projekt v Galerii Cejla je vrstevnatou a funkčnou reflexiou alebo podnetom k diskusii v oblasti aktuálneho stavu a vývoja na poli súčasného umenia a galerijnej scény. Môže byť kritikou, no zároveň otvára otázky prepojenosti kedysi striktne oddelených hraníc predaja umenia a tzv. voľného (nepredajného) prístupu, ktoré sa v českom alebo slovenskom kontexte napriek potrebe vzájomnnej kooperácie stále pomerne diferencujú. Svojou estetikou a architektúrou v neposlednom rade oslovuje širokú verejnosť a rôzne vekové kategórie, ktoré sa prostredníctvom vizuálne podnetnej situácie môžu stretnúť s umením, ktoré pre nich často ostáva za stenami inštitúcií. Hlavným aspektom, ktorý pre mňa ostáva rezonujúci je však dialóg s trhom a mechanizmami súčasného, rôznymi prívlastkami označovaného kapitalizmu, ktorý ohýba našu každodennú realitu. Kontexty mladého umenia a kurátorstva sa transformujú, dokladá to aj sústavný tlak a potreba sebaprezentácie na sociálnych sieťach, alebo potreba starostlivosti, ktorá je podľa môjho názoru v konšteláciách často náročných sociálno-spoločenských procesov neodmysliteľnou súčasťou kurátorskej práce. Aj preto vnímam tento počin za ukazovateľa postupnej transformácie a ukážky nových druhov zmýšľania, ktoré v tomto prípade experimentálnym, no v širšom kontexte podnetným spôsobom naznačujú postupné premeny a tendencie v oblasti spolupráce rôznych druhov galérií^[4], ktoré však iste nemajú kompletne nahradiť či rozložiť rôznorodosť odborných kurátorkých princípov a konštelácií výstav. Môže ísť o naznačenie foriem, ktoré inšpirujú udržateľnejšiu umeleckú prevádzku či vzťahy v oblasti nezriaďovanej kultúry, no v svojej krehkosti to iste bude potrebovať dlhší proces vzájomných konfrontácií a hľadania vhodnej miery koexistencie, ktorá i tak nemusí vo všetkých prípadoch a za každých okolností vyhovovať.

Viktória Pardovičová

Galerie Cejla

Dostihový Salon

30. 4.–12. 6. 2025

Vystavující: Radek Belanec, Anna-Marie Berdychová & Samuel Stano, Štěpán Brož, Polina Davydenko, Clara Goldenstein, Martin Gračka, Ondřej Homola, Wiktoria Kieniksman, Masha Kovtun, Beata Kurucz, Denisa Langrová, Lištica, Barbora Lungová, Filip Nádvorník, Teodora Nešković, Ola Nenko, Marko Obradović, Natálie Roučková Opatrná, Jitka Petrášová, Terezie Rausová, Olivia Rosa, Johana Střížková, Alexandra Surovková, Šimon Sýkora, Lívie Škutová, Denisa Štefaniga, Ognjen Tadić, Jakub Tajovský, Sofie Tobiášová, Adam Žufníček